Eduard Grečner

Ukážka rozhovoru:

(21. 9. 1931, Kopčany) Slovenský režisér a scenárista. Už počas štúdia na skalickom gymnáziu (1946) začal publikovať svoje prvé básne (Nový rod, Tvorba). V rokoch 1950 – 1954 študoval odbor filmová dramaturgia na pražskej FAMU. Pravidelne písal recenzie o literatúre pre Československý rozhlas v Prahe (1951 – 1953). Od roku 1954 začal pracovať ako lektor, dramaturg, scenárista, asistent réžie a neskôr ako režisér v Štúdiu hraných filmov v Bratislave. Ako pomocný režisér spolupracoval so Štefanom Uhrom na filmoch Poznačení tmou (1959), My z deviatej A (1961) a Slnko v sieti (1962). Venoval sa teoretickej publikačnej činnosti, písal recenzie a kritiky o filmoch a o literatúre v časopisoch Mladá tvorba a Kultúrny život. Ako režisér debutoval hraným filmom Každý týždeň sedem dní (1964), po ktorom nasledovali filmové adaptácie literárnych diel Nylonový mesiac (1965) a Drak sa vracia (1967). Nakrútil filmy pre televíziu Čarodejnica a Mŕtve oči (1971) a v tom roku bol z politických kádrových dôvodov odvolaný vedením STV z nakrúcania filmu pre televíziu Šampanské. V r. 1972 bol preradený kádrovou straníckou komisiou Koliby (hoci nikdy nebol členom KSS) ako ideovo nebezpečný intelektuál (trval na svojom odsúdení okupácie z 1968, ktoré odmietol odvolať) z pozície filmového režiséra hraného filmu Koliby do kolibského dabingu, v ktorom pracoval až do roku 1991 ako dabingový režisér. Počas toho obdobia nakrútil už len autorský film pre STV v rámci série filmov "Revolučné tradície slovenského ľudu": Príbelská vzbura Janka Kráľa (1978), k hranej réžii na Kolibe sa vrátil až po prevrate 1989 filmami Pozemský nepokoj (1992) a Jaškov sen (1996), za ktorý po úspešnom predaji filmu do USA v r. 1999 získal titul Posol Slovenska 98. V roku 1990 sa stal prvým predsedom Slovenského filmového zväzu a v rokoch 1994 – 1996 bol predsedom filmovej komisie Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Ako pedagóg pôsobil na Fakulte masmediálnej komunikácie na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave (1995 – 1999) a na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici (1999 – 2017). Po roku 2000 sa vrátil k réžii slovenského znenia zahraničných programov (4 prémie Literárneho fondu udelené za dabing 1984, 1988, 1990, 1991). V roku 2010 získal Cenu predsedu Národnej rady SR a v roku 2012 Cenu ministra kultúry za rok 2011 za celoživotné významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, osobitne v oblasti slovenskej kinematografie.* V roku 2012 bol ocenený cenou Slnko v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie. V roku 2016 získava Prémiu Literárneho fondu za knihu Film ako voľný verš. V roku 2017 dostáva Zlatú medailu rektora AUBB "za významný prínos k zvýšeniu úrovne a prestíže Akadémie umení v Banskej Bystrici v oblasti profesionálneho umenia v širšom kultúrno–spoločenskom kontexte". Vydal básnické zbierky Absolútna žena (2004), Zakázaná zóna (2006) a Drevený bocian Otta Bartoňa (2011). V r. 2006 v AUBB vyšli skriptá pre 1. ročník ako "Vybrané kapitoly z dejín filmu" a v SFÚ knižná publikácia úvah venovaných významným osobnostiam a dielam autorského, slovenského i svetového filmu Film ako voľný verš (2015). Svoje názory na film, umenie a kultúru zverejňuje aj na blogu SME. Novinárskymi článkami a esejami od r.1954 až podnes sprevádza a komentuje diela a vývoj českého a slovenského filmu v časopisoch a zborníkoch (Film a doba, ČS rozhlas, Kultúrny život, Mladá tvorba, Smena, Literárny týždenník, Slovenské pohľady, Kino-Ikon, Slovenský rozhlas, Zborník prác pedagógov AUBB a i.). V roku 2023 vznikol dlhometrážny portrét Eduarda Grečnera - Pravda je to najdôležitejšie (r. Marián Brázda).

*Podľa databázy SK CINEMA, zdroj: Šmatláková, R. – Šmatlák, M.: Filmové profily. Bratislava: SFÚ, 2005.