Diagnóza číslo... 322 (1969)

Na režijný celovečerný debut Dušana Hanáka sa aj po rokoch ťažko pozerá, lebo hovorí o náročných časoch. Čo znamená byť? Ako sa vysporiadať so samotou v dave ľudí? Je úplne jedno, že prechádzate po hlučnej ulici, ste len s jediným človekom, sami so sebou. A čo keď sa vám život kamsi stráca?

Hlavný hrdina Lauko (Václav Lohniský) bol politickým pracovníkom, teraz sa živí ako kuchár v hoteli a diagnostikujú mu smrteľnú chorobu. So ženou Martou (Lucyna Winnicka) dobre nevychádza, sú rozvedení. Ona má mladého milenca Petra (Josef Abrhám). Lauko bilancuje. Čo urobil správne? Nesprávne? Nie je choroba trestom za všetky prešľapy, ktorých sa v minulosti dopustil?

Film bol po nástupe normalizácie stiahnutý z distribúcie a na 19 rokov zavretý do trezoru, ale ešte predtým stihol vyhrať cenu na festivale v Mannheime, kam bol tajne prevezený a premietaný aj napriek zákazu socialistického Filmexportu. Snímka 322 nemala jednoduchú cestu k divákovi, o to väčší musel byť zážitok vidieť ho, keď to konečne bolo možné.

322 je plný metafor a prirovnaní a zaručene je proti vtedajšiemu režimu. Rozpráva príbeh človeka, ktorého práve ten režim zomlel. Lauko sa cíti stratený. Pretože v totalitnom svete by nemal vôbec myslieť, mal by byť rád, že len ticho a poslušne jestvuje. Našťastie sa v príbehu objavuje slobodne mysliaci mladík Vladko (Vladimír Weiser), plný ideálov, pokúšajúci sa Lauka povzbudiť a ukazovať mu aj iné aspekty života, nielen podriaďovanie sa a slúženie moci. Vladko očividne vyčnieva zo šedej masy davu. Je citlivý, svojrázny a autentický, vnútorne disponuje niečím, čo v danej dobe tak zúfalo chýbalo. Zaujímavé je v kontexte doby zmieniť aj to, že Vladkov predstaviteľ krátko po dokončení filmu v roku 1968 emigroval do USA. Zachoval sa tak podobne ako jeho postava. Jednoducho naskytla sa príležitosť, tak odišiel.

Za zmienku stojí až dokumentaristický Hanákov prístup a spolu s kameramanom Viktorom Svobodom ukázal autentické zábery dobovej Bratislavy, Prahy a Brna. Voľba takéhoto prístupu sa ukázala ako zmysluplná, keďže film tak získal väčšiu naliehavosť. Film je surovou výpoveďou o dobe, v ktorej sa žilo. Neoplatí sa mávnuť rukou, alibisticky si povedať, veď čo sa dá robiť, ale treba sa postaviť voči bezpráviu. Aspoň malou trochou prispieť k tomu, aby systém človeka úplne nezomlel.

Hoci je film silno zviazaný s dobou svojho vzniku, žiaľ, aj dnes dokáže byť prekvapivo aktuálny. Pretože aj po rokoch zažívame čosi podobné. Síce v inom režime, ktorý má však tú slabinu, že si vláda môže v podstate robiť čo len chce. Papalášuje, schvaľuje nezmyselné a nebezpečné zákony, obmedzuje slobodu slova. Všetko to nie je minulosť z filmu 322, ale súčasnosť, čo je prinajmenšom desivé a znepokojivé. Čo sme sa z histórie nepoučili? Nie je to však beznádejné, len treba prekonať únavu a možno aj sklamanie a ísť ďalej. Vyjadrovať podporu tam, kde je najviac treba, a bojovať všetkým, čím sa dá. Niektorí bojujú o svoju slobodu so zbraňami v ruke. My máme zatiaľ to šťastie, že môžeme bojovať v demokratických rámcoch. Napríklad s perom v ruke. Desivé je to, že väčšina sa tomu len tak prizerá, patrí k mlčiacim alebo len tak prikyvuje.

Jasna Péterová, študentka 2. ročníka