Filmová myseľ pohyblivého obrazu

Koncom apríla som z rozkvitnutej a chladnej Bratislavy cestovala do zasneženého a ešte chladnejšieho estónskeho Tallinnu. Spolu s kolegyňami a kolegom sme sa v dňoch 23. – 24. 4. 2024 zúčastnili 2. Neurocine pobaltskej konferencie organizovanej v rámci spoločných výskumných aktivít alianciou filmových škôl FILMEU, ktorej súčasťou je od minulého roka aj Vysoká škola múzických umení. Išlo o druhý ročník bianuálneho podujatia, ktoré predchádzalo RIT samitu, zameranému na prezentáciu výsledkov pilotných výskumných projektov aliancie. Vzhľadom na to, že VŠMU je novým partnerom aliancie, na samite naše výstupy prezentované neboli. Avšak pre môj dlhoročný záujem o prieniky filmových štúdií a kognitívnych vied som sa prihlásila na konferenciu a prispela svojou trochou ku skúmaniu filmovej tvorby a recepcie ako špecifickej mentálnej a senzomotorickej aktivity. Hoci som rozprávala o lokálnej téme slovenských sociálnych filmových drám, našla som mnohé prieniky svojho výskumu s kolegami a kolegyňami z rôznych kútov sveta od Pobaltia k Španielsku, od Európy po Austráliu.

Neurocine nie je celkom štandardnou akademickou konferenciou. Jej cieľom totiž je spojiť teoretický výskum s umeleckým výskumom a teoretikov a teoretičky z oblasti filmu, umenovedy, filozofie, sociálnych a kognitívnych vied prepojiť s filmovými praktikmi. Spoločným záujmom oboch skupín je to, ako mentálne štruktúry ovplyvňujú porozumenie pohyblivým obrazom. Neurocine konferencia sa navyše z tradičného záujmu kognitívnych vied a neurocinematiky o myseľ diváctva posunula k záujmu o to, ako funguje myseľ tvorcov a tvorkýň.

Počas dvoch dní konferencie som tak mala možnosť vypočuť si niekoľko plenárnych prednášok, konferenčných príspevkov a prezentácií doktorandského výskumu, ktorých spoločným menovateľom bolo presvedčenie, že kognícia nie je iba záležitosťou abstraktného myslenia, ale rovnakou mierou aj vtelenej skúsenosti a interakcie. Príspevky zamerané na spôsoby vedenia vizuálneho vnímania, naratívneho porozumenia či transfer emocionálnej skúsenosti z tvorcov a tvorkýň cez postavy na diváctvo boli inšpiratívnou ukážkou toho, ako dokáže teória informovať prax aj ako môže byť skúsenosť tých, čo diela tvoria, prínosná pre tých a tie, čo ich analyzujú.

Môj príspevok "Vtelené trópy reality" sa venoval špecifickému využívaniu poetických trópov v realistických filmových reprezentáciách. Kládol si otázku, čím sa líši použitie obrazových figúr v realistickom diskurze od iných štýlov reprezentácie. Pre uvažovanie o spojení prenesených významov so skutočnosťou sa pre mňa ukázala byť veľmi užitočnou teória konceptuálnej metafory, ktorú pred pár desaťročiami predstavili George Lakoff a Mark Johnson vo svojej slávnej knihe Metafory, ktorými žijeme. Od jej vydania sa záujem o konceptuálnu metaforu čoraz viacej orientuje nielen na metafory v prirodzenom jazyku, ale aj vo vizuálnych reprezentáciách. Metaforické myslenie, teda schopnosť porozumieť abstraktným konceptom prostredníctvom fyzickej bázy, totiž predchádza znakový systém ako taký. Vtelenosť, teda ukotvenie myslenia vo fyzickej báze prostredníctvom skúsenostných gestaltov a obrazových schém, mi umožnila postihnúť špecifickú kvalitu realistických poetických trópov. Sprostredkovanie fyzickej skúsenosti protagonistov a protagonistiek v procese konštrukcie prenesených významov som vo filmových sociálnych drámach rozkryla prostredníctvom vizuálnej analýzy obrazových schém. A vďaka príspevkom ostatných kolegov a kolegýň, ktorí*é sa venovali občas príbuzným a občas o čosi odťažitejším problémom, som načerpala inšpiráciu pre ďalší smer môjho výskumu vtelených trópov v sociálnych drámach.

Konferenciu uzatvorila projekcia dokumentárneho filmu Sestry dymovej sauny. Neviem si predstaviť vhodnejší spôsob zakončenia konferencie konanej v Estónsku a zameranej na skúmanie vtelenej skúsenosti. Film je totiž venovaný východoestónskej tradícii dymovej sauny, ktorá je zaradená do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Túto tradíciu však nespracúva tradičnými metódami etnografického filmu, ale sprostredkovaním skúsenosti sauny cez svedectvá žien, ktoré v nej liečivým dymom a zdieľaním životných príbehov priam rituálne očisťujú svoje telá i mysle. Iste, pri príprave na konferenciu sa človek tiež neraz riadne zapotí, ale katarzný účinok pohyblivými obrazmi preneseného zážitku sauny bol dozaista pre viacerých*é z nás doslova vtelenou skúsenosťou.

Katarína Mišíková