Koľko podôb má nepriateľ?
Predvianočný čas má svoje zákonitosti: dobiehajú posledné filmové premiéry aj posledné prednášky, varia sa školské kapustnice, zrátavajú sa prihlásení adepti a adeptky na prijímacie pohovory... Po zrýchlenom tempe na konci výučby prichádza logická únava "materiálu". Príjemným aj užitočným spomalením na počudovanie sa môže stať krátke intermezzo v podobe cesty do Prahy. Nie za vianočnými darčekmi, ale na filmologickú konferenciu na tému Film a dejiny: Hrozba – obraz nepriateľa. Film a dejiny je dlhoročným projektom Ústavu pre štúdium totalitných režimov, zameraný na vzdelávanie, popularizáciu a výskum, pričom konferenčnými výstupmi sú kolektívne monografie – doteraz ich vyšlo osem (Adolf Hitler a tí druhí, Stalinizmus, Normalizácia, Perestrojka, Vojna a film a ď.)
Ťažiskovým obdobím tohtoročnej konferencie boli najmä 50. a 70. roky 20. storočia, ktoré vygenerovali množstvo vonkajších aj vnútorných nepriateľov: kulakov, zradcov, špiónov, reakčníkov, diverzantov, padlých žien či amerických chrobákov. Nájdeme ich aj v slovenskom filme. Nepriateľ musel byť vždy jasne pomenovaný a ľahko identifikovateľný. Platí to dodnes, ako dobre vieme (bratislavská kaviareň, LGBTI+ pliaga, progresívne monštrum, nebezpeční migranti, medvede, vlky...). Prípadové štúdie sa väčšinou venovali historickým a budovateľským filmom a normalizačným seriálom. Martin Štoll, jeden z autorov čerstvej publikácie k 70. výročiu televízneho vysielania v Československu, si v analytickom príspevku o nepriateľovi v skladbe televízneho programu Československej televízie posvietil na princíp výročí, ktoré neustálou oslavou čohokoľvek vymazávali nepriateľov z povedomia. František Neupauer, historik slovenského Ústavu pamäti národa, sa cez príbeh emigranta a televízneho pracovníka Ivana Hupku, dostal k odvážnemu dokumentárnemu filmu V mene svedomia (1968) od režiséra Kazimíra Barlíka, ktorý veľmi otvorene hovorí o rehabilitáciách neprávom odsúdených. O tzv. hone na čarodejnice, povojnovej paranoji z komunistov a komunistických sympatizantov v Hollywoode, sa učíme aj na Dejinách svetového filmu. Ale už menej známa je antikomunistická hollywoodska produkcia tzv. red scare films, s odstrašujúcimi príbehmi špiónov, situovaných aj za železnú oponu, dokonca do komunistického Československa. Antikomunistický cyklus filmov predstavil filmový historik Martin Mišúr.
Napokon spomeniem našu katedrovú úderku: kolega Martin Ciel sa zameral na sovietizáciu Československa v rokoch 1948 až 1956, témy a typy reprezentácií vo filmových týždenníkoch, vymazávanie pamäte a smerovanie k ideálu, akým bol Homo sovieticus. Svoj príspevok som orientovala na menej známu oblasť populárno-vedeckého a inštruktážneho filmu 50. až 80. rokov – objednávkové filmy k civilnej obrane ako reakciu na hrozbu atómového útoku, resp. obavu z remilitarizácie strednej Európy. Z dejín slovenského filmu vieme, že táto paranoja sa premietla napr. aj do debutu Eduarda Grečnera Každý týždeň sedem dní (1964). Celkom opačne, satiricky k téme pristúpil Stanley Kubrick vo filme Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (1964). Slovenskú satiru nájdeme až oveľa neskôr, v nízkorozpočtovom béčkovom, amatérskom SZM – Socialistickom Zombi Morde (2014).
Eva Filová
https://www.ustrcr.cz/akce/zveme-vas-na-konferenci-film-a-dejiny-hrozba-obraz-nepritele/
