Report z konferencie v Ríme: Animované filmy pre deti za železnou oponou

Osobne...

Sedím v lietadle z Ríma a premýšľam nad tým, do akej miery spĺňam zdieľanú predstavu o Slovenke a kde v tom všetkom ide len o špecifiká mojej osobnosti. Vraciam sa z konferencie venovanej animovanej tvorbe pre deti za železnou oponou. Jej cieľom bolo predstaviť západnému kultúrnemu okruhu – Talianom –, ako je/bola diverzifikovaná animácia strednej a východnej Európy pred rokom 1989, že nejde/nešlo len o sovietsku tvorbu, a hoci pod politickým vplyvom Moskvy, nie všetky štáty boli zväzovými republikami ZSSR. Naozaj išlo aj o takéto elementárne veci. Prekvapilo ma však, že ani odborníci z nášho sveta – za železnou oponou – dnes nepoznajú zo slovenskej animácie ani Viktora Kubala. Až počas konferencie som si uvedomila, že úplne od začiatku tvorím predstavu účastníkov nielen o slovenskej animácii, ale aj o našej histórii a možno i o tom, akí my Slováci sme. Nachvíľu mi preletelo hlavou: Akú predstavu by som mala vytvoriť, aby boli moji zamestnávatelia spokojní?

Môj príspevok pomenoval, kde začína a končí československá animácia a kde začína slovenská. A že tá celosvetovo známa Československá škola animácie je skôr česká a obe národné animácie sa rozvíjali do veľkej miery samostatne. Mala som pocit, že prízvukovaním toho, že slovenský národ je mladší ako český, že sme skôr rurálnejší a Česi mestskí ľudia, prezentujem menejcennosť a malosť slovenského človeka. Navyše aj vzhľadom na moju fyziognómiu som nikdy nepôsobila dominantným dojmom a príspevok som väčšinu času čítala.

Prekvapil ma veľký záujem účastníkov dozvedieť sa o slovenskej animácii viac. Kládli otázky v oficiálnej aj neoficiálnej časti konferencie a najmä ich zasiahli slovenské filmy. Na Kubalovom filme Janko Hraško u kúzelníka oceňovali humor, surreálnosť a úžasnú hudbu, iným sa zase páčili Maľovanky-spievanky: Jar. Hoci je to nenaratívny film, použité materiály a hra s predmetmi by sa vraj mohli páčiť tým najmenším. Ďalší zase ocenili použitie autentického folklóru, a nie jeho štylizovanú polohu. A Ako Jožinko menil až vymenil sa páčilo tiež – kvôli humoru i hudbe. Hoci v jednu chvíľu som na sedačke stŕpla. Prvýkrát som videla krásne reštaurovanú verziu filmu. Na jednom zábere sa však objavil zabudnutý drôt z procesu animácie. Moje zahanbenie však bolo detinské. Aj to je naša minulosť, prijímam ju, tak ako ju prijali reštaurátori. Tak ako som si dovolila byť taká, aká som. Chcieť spoznať a mať odvahu nechať sa spoznať. Cítila som silné prijatie odbornej komunity, ale i zamestnancov a priaznivcov Slovenského inštitútu v Ríme. Pretože v konečnom dôsledku o to nám všetkým sociálnym bytostiam asi ide – cítiť sa prijatí takí, akí sme. Netúžime o prijatí klamlivej predstavy o nás.

Verejne...

Konferencia je iniciatívou Poľskej akadémie vied – Vedeckého centra v Ríme. Na spoluprácu ma oslovil Slovenský filmový ústav. A ten bol zase oslovený Slovenským inštitútom v Ríme zameraným na propagáciu slovenského umenia v Taliansku.

Príspevky mojich kolegov boli rôznorodé. Prvý blok konferenčných príspevkov sa týkal poľskej animácie – začiatkov slobodného filmovania v Experimentálnom štúdiu v Bielsko-Biała, následnej socialistickej indoktrinácii cez tvorbu pre deti v rokoch 1949 – 1955, estetiky seriálu Bolek a Lolek (1963 – 1986) spočívajúcej v realistickej detskej každodennosti a hravej predstavivosti ako opozite k ruským veľkým magickým príbehom. Tretí príspevok predstavoval poetiku poľskej reliéfnej animácie Mumínovcov (1977 – 1982) – adaptácie fínskej literárnej predlohy Tove Janssonovej, ktorá je súčasťou vyrastania generácií poľských detí, tak ako Lolek a Bolek. Druhý blok bol o ruskej animácii. Vojnou prerušený výskum Jakuba Sadowského bol zameraný na predstavu domácich Rusov, čo je to ruská animácia. Zatiaľ len pri výrazne obmedzenom množstve respondentov a ich necielenej sociálnej diverzifikácie dospel k hypotéze, že sovietsku animáciu považujú za ideologicky bezpečnú pre deti (žiadne násilie a škodlivé obsahy), avšak najznámejší animovaný seriál No počkaj, zajac! (1969 – 1986) v tomto kontexte nevedome vytesňujú. Ďalšie dva príspevky prezentovali Rusky dlhodobo žijúce v Poľsku. Jeden príspevok sa týkal ruského obrazu viktoriánskeho Anglicka v animovanej (ale i hranej) tvorbe. K úpravám anglických literárnych predlôh dochádzalo napríklad v prípade kresťanských obsahov. Druhý príspevok najmenej súvisel s témou konferencie, pretože nešlo o reflexiu filmov pre deti z obdobia socializmu. Napriek tomu mal tento príspevok veľký význam a vnútorné prepojenie s témou konferencie. Prezentoval súčasnú iniciatívu Ruskí animátori proti vojne, ktorá vznikla po napadnutí Ukrajiny Ruskom. Aj na základe skúseností prezentovaných v týchto filmoch často bez podpisu autorov je jasné, že železná opona znova (alebo ešte stále?) izoluje Rusko od ďalších krajín smerom na západ.

Treťou geopolitickou oblasťou konferencie bolo Československo, ktorej sa však nakoniec osobne nemohla zúčastniť autorka príspevku o českej animácii, a preto poslala videonahrávku. Hovorila v nej o podvratnosti seriálov A je to! a Krtko. Pat a Mat ako neschopní českí kutili boli v druhom pláne Rusi (červené tričko) a Číňania (žlté tričko) demolujúci svet a Krteček zase "ekoterorista" chrániaci svoje prirodzené prostredie pred socialistickou urbanizáciou.

Ukrajinských výskumníkov sa z organizačných dôvodov nepodarilo zapojiť, avšak je to len otázka času. Išlo totiž o pilotný ročník podujatia s víziou každoročnej konferencie zameranej na vzájomné poznanie animovanej produkcie "východného bloku" a jeho import do "západného" sveta.

Eva Šošková