O tom, ako Marlon Brando odmietol Oscara /Jasna Péterová
Sezóna filmových ocenení je v plnom prúde a
zraky sveta sa každoročne upínajú k továrni na sny, k Hollywoodu. Tu sa už po
95. raz stretla filmová elita, aby si odovzdala tú najcennejšiu trofej, pričom
ich sledujú miliardy ľudí zo svojich domovov. V poslednom čase vyvstávajú
otázky, či je Oscar ešte stále relevantným filmovým ocenením, alebo či si len
akadémia nesnaží odčiniť vlastnú minulosť.
Prehlásenia z roku 2020 sú dôkazom nového spôsobu prijímania filmov na základe toho, či spĺňajú určité kvóty na základe diverzity (vzhľadom na rasu alebo orientáciu). Akadémia stanovila zoznam, podľa akých kritérií sa budú vyberať filmy pre nominácie v hlavnej kategórii. Jednalo sa o zoznam možností, cez ktoré možno splniť dané parametre.
Štandard A) zahrňuje reprezentáciu na plátne (snahu o väčšiu diverzitu v obsadení, téme a príbehu).
Štandard B) sa týka štábu (predstavuje diverzitu v tvorivom produkčnom tíme, teda ide o obsadenie pracovných pozícií ľuďmi z inej skupiny).
Štandard C) zahŕňa marketingové kampane s dôrazom na zahrnutie menšinových skupín.
Znie to trochu desivo, však? Aby sa tvorcovia mali nasilu nútiť do filmov, ktoré spĺňajú nové normy Akadémie? Tieto zmeny zahŕňajú obavy, ktoré môžu viesť k znižovaniu kvality filmov a zároveň k tomu, že budú uprednostňované rasovo rozmanité filmy. Keď sa pozrieme na filmy, ktoré vyhrali hlavnú kategóriu v posledných rokoch, dostaneme odpoveď. Filmy, v ktorých boli zastúpené menšiny, vyhrávali hlavnú kategóriu už dávno predtým a vznikali počas roka diela, v ktorých bolo jasné, že sú tvorené pre Oscary. Za všetky spomeniem nezávislý Moonlight (2016), ktorý vyhral nad La La Landom (2016). Jednou z takých zvláštností je, že z nejakého dôvodu akademici považujú za minority aj ženy. (Asi preto, že nezískavali často Oscara za réžiu.)
V podstate by sa dalo povedať, že si Akadémia kope svoj vlastný hrob, napríklad tým, že začína vyhlasovať o filmoch z minulosti, že sú rasistické. Stačí si spomenúť na nedávnu kauzu (r. 2020), ktorá sa dotýkala filmu Odviate vetrom (1939), ku ktorému prirobili historický kontext. Film zobrazuje stereotyp afroamerickej domácej slúžky (otrokyne), ktorá sa prehnane stará o pohodlie hlavnej hrdinky. Žiadnej z postáv využívanie otrokov neprišlo zvláštne a v súčasnosti by dielo, ktoré evidentne zľahčuje životnú situáciu otrokov, ani nevzniklo. I keď sa stále jedná o adaptáciu románu z červenej knižnice. Je dobre, že sa veci upresňujú, ale nesmie sa zabúdať na to, že predstaviteľka Mammy Hattie McDaniel v roku 1940 ako prvá Afroameričanka získala Oscara. Zároveň film vychádzal z románovej predlohy, ktorá výrazne obdobie vojny Juhu proti Severu romantizovala. Dochádza tu tak aj k romantizovaniu Afroameričanov a ich správania. Film aj kniha tak ignorujú realitu otroctva, pretože sa na ňu nezameriavajú.
Ešte v druhej polovici 20. storočia panovali výrazné rasistické nálady. Samotná segregácia skončila v roku 1964, nebolo ničím zvláštnym, že verejne známe osoby vystupovali s rasistickými názormi. V dnešnej dobe by si vo filmovom priemysle ani neškrtli a ich výroky by boli problematické. Ako napríklad filmová ikona John Wayne. Ten bol zaryto proti pôvodným obyvateľom (Indiánom), bol jedným z ľudí, ktorí vypískali herečku Sacheen Littlefeather. Keď sa objavila na pódiu, nikto to nečakal. Vyhlásili víťaza hlavnej hereckej kategórie, spustila sa hudba a za jej tónov vyšla po schodoch iná osoba. Marlon Brando mal prebrať svojho druhého Oscara, za úlohu Vita Corleoneho v Krstnom otcovi, no nedostavil sa. Miesto seba poslal Littlefearther, ktorá pretlmočila prekvapenému publiku jeho slová o tom, že Brando odmieta ocenenie, pretože sa filmový priemysel nespráva dobre k pôvodným obyvateľom a vykresľuje ich v zlom svetle.
Od toho pamätného prejavu prešlo už 50 rokov a zdá sa, že sa Hollywood za ten čas posunul. Otázka je: Kam? Kyvadlo dejín sa od úplného rasizmu a segregácie presunulo do opačnej pozície, keď sa Akadémia snaží očistiť si svoje meno a stať sa relevantnou aj pre túto dobu.
Popravde? Keď sa dívate na filmy, čo vyhrali Oscara, veľmi o nich nepočujete. Áno, možno získali viacero nominácií, ale Oscara iba jedného alebo dvoch. Myslím, že by bolo veľkým prekvapením, ak by sa objavil film ako Návrat kráľa (Peter Jackson, 2003). Ten pobral rekordných jedenásť sošiek. Ani Oscar nezaručuje, že sa film bude páčiť bežnému divákovi. Často ho získavajú snímky, ktoré by za iných okolností u publika prepadli. Minulý rok vyhral film Coda, ale spomenie si naň niekto? Avšak nemožno uprieť akademikom snahu o zviditeľnenie menších projektov, a tým aj mainstreamovejšieho diváka motivovať, aby išiel podporiť do kina aj nezávislejšie snímky.
To, ako sa staviame k Oscarom alebo aj iným filmovým oceneniam, často závisí aj od toho, aký typ filmu uprednostňujeme. Ani Oscar vám nezaručí "biják" roku a stáva sa to skôr výnimkou než pravidlom. Toto ocenenie, podobne ako Simpsonovci (1989), stráca na svojej údernosti, keďže sa snaží stále zachovať tradíciu vysielania, ale zároveň bojuje so súčasným korektným svetom. A možno aj preto, že sa snaží na seba upozorňovať, ľudia strácajú o Oscara záujem. Podobne ako nekonečne bežiaci seriál trpí neduhmi svojej slávy. Preto je aj minimum možností siahnuť po inovatívnosti. Pretože sa obávajú, že stratia toho svojho diváka.
Je na tvorcoch samotných, ako sa k svojim dielam budú stavať, pre koho ich budú točiť a čo nimi budú chcieť odkázať. Či budú chcieť vyskúšať niečo nové a inovatívne, alebo siahnu po klasike, ktorá osloví divákov aj ľudí z akadémie.
Autorka je študentkou 1. ročníka
FOTO: Fotografia zo 45. ročníka udeľovania cien Akadémie – Sacheen Littlefeather odmieta v mene Marlona Branda ocenenie. Zdroj: https://www.gq.com/story/marlon-brando-oscars-sacheen-littlefeather-gets-apology