O glose, ktorá nezaznie v rádiu Devín

Tento príbeh nie je o mne. Je to malá ukážka toho, ako dnes fungujú verejnoprávne médiá a čomu čelia ľudia, ktorí v nich pracujú.

Dnes popoludní som mala nahrávať glosu Medvede a politika. Napísala som ju na objednávku rádia Devín. Podnetom pre ňu boli udalosti na filmovom festivale Berlinale a prekvapujúca paralela medzi mechanizmami moci v kultúrnej politike na veľkej scéne áčkového festivalu a v závetrí nášho rodoľúbeho kultúrneho rezortu.

Redaktorovi, ktorý ma na spoluprácu oslovil, sa glosa páčila. Bez spomínania slovenského kontextu by vraj bola super, ale v takejto podobe "to neprejde". Skrátka, nech ju prepíšem – a vlastne ani netreba, stačí vymazať tých pár viet. Obsahové zásahy som odmietla. Naša spolupráca sa v pomerne uvoľnenej atmosfére skončila skôr ako sa stihla začať.

Tento príbeh nemá dramatické vyvrcholenie ani veľkú pointu. Je banálny. A podobné by mohli vyrozprávať aj iní ľudia z umenia a kultúry. Takéto príbehy by sa však nemali stať všednými – potom by sme ich prijali za svoje.

Medvede a politika 

Na filmovom festivale Berlinale sa nedávno nebojovalo len o sošky medveďov. Bojovalo sa o to, čo vlastne umenie znamená a či majú umelci a umelkyne mlčať, keď svet kričí. Na jednej strane stálo vedenie festivalu, porota a niektorí filmári a filmárky. Na otázky o ich postoji ku konfliktu v Gaze sa mnohí zdráhali odpovedať. Radšej hovorili o svojich filmoch. Predseda poroty Wim Wenders, kedysi spojený paradoxne práve s politickým kinom Nového nemeckého filmu 70. rokov, sa nechal počuť, že filmári sa majú držať mimo politiky. Riaditeľka festivalu dodala, že hoci je Berlinale tribúnou slobody slova, nikoho nemožno nútiť k politickým vyhláseniam. 

Na druhej strane nestáli len médiá. Indická spisovateľka Arundhati Roy v reakcii na snahu umlčať diskusie o zločinoch proti ľudskosti zrušila svoju účasť na festivale. Vyše osemdesiat filmárov a filmárok, hercov a herečiek, ktorí sa festivalu v minulosti zúčastnili, napísalo otvorený list. Kritizovali pokrytectvo festivalu a snahu umlčať politické hlasy. Podporili palestínsky film aj palestínske obyvateľstvo. Žiadali, aby Berlinale prestalo chrániť Izrael pred kritikou a jasne pomenovalo vojnové zločiny. Tu kdesi sa začína naša lokálna paralela. Nie len preto, že nezmieriteľnosť postojov okolo medveďov z Berlinale sa v hystérii vyrovná diskusiám o regulácii medveďov v slovenských horách. Má pravdu Wenders? Jeho tvrdenie je vytrhnuté z kontextu, ale pokojne by obstálo aj v tlačovej správe slovenského ministerstva kultúry. Zrejme by ho to nepotešilo. Alebo majú pravdu hlasy, ktoré chcú stoj čo stoj hovoriť o nemeckej podpore Izraela v Gaze, aj keď je reč o kinematografii? 

Slovenská kultúrna scéna žije podobnú dilemu. Už dva roky ju bombarduje ministerstvo kultúry. Jeho predstava je jasná: umenie a kultúra majú slúžiť oddychu a rekreácii. Umelci a umelkyne sa nemajú vyjadrovať k politickému dianiu ani k verejným kultúrnym politikám. 

Lenže práve takéto "dekoratívne" chápanie umenia je samo o sebe politické. Chce premeniť umenie na kulisu moci. Namiesto reflexie sveta má potvrdiť oficiálnu ideológiu. 

Vedeli to už rímski cisári. Plebs potrebuje chlieb a hry. Moderná demokracia však chápe občianstvo ako populus – politicky konštituovaný ľud. Ľudia delegujú moc a očakávajú zastupovanie svojich záujmov. Reflexia sveta patrí medzi ne. Populisti volajú po odpolitizovaní umenia – ale nehovoria k nám ako k občanom a občiankam. Hovoria k nám ako k plebsu. 

Umenie totiž neexistuje vo vákuu. Tvorba vstupuje do verejného diskurzu. Osobné sa v umení stáva politickým. Odhaľuje štruktúry, ktoré formujú naše individuálne skúsenosti. A tie sa stávajú skúsenosťami zdieľanými. 

Naopak, umenie, ktoré slúži ideológii, sa často tvári bezpríznakovo. Leni Riefenstahl tvrdila, že zachytávala len estetizované obrazy Tretej ríše. V skutočnosti tvorila jej propagandistický imidž. Proklamovane angažovaný socialistický realizmus falšoval realitu. Únikové nemecké "kino otcov" mlčaním o dedičstve nacizmu potvrdzovalo status quo. 

História sa neopakuje, ale rýmuje. Ako filmové retrospektívy. Berlín, február 2026. Prestrihnime do Cannes v máji 1968. Uprostred revolučných protestov a štrajkov tu filmári požadovali jasný postoj. Jean-Luc Godard kričal: "Hovorím o solidarite s robotníkmi a študentmi, a vy mi rozprávate o jazdách kamery!" Filmári narušovali projekcie. Porotcovia rezignovali. Režiséri sťahovali filmy z programu. Zlaté palmy sa neodovzdali. Cannes 1968 sa stal jediným festivalom, ktorý sa počas konania zrušil. Taká bola doba. 

Roku 2026 Berlinale medvede rozdalo. Porota, obviňovaná z politického konformizmu, napokon predsa svojím výberom potvrdila, že filmári a filmárky sa nemôžu držať mimo politiky. 

Hlavná cena? Domáci film Žlté listy – hovorí o umlčiavaní umenia v Turecku. Najlepší krátky film? Jedného dňa, dieťa – konflikt v Libanone očami dieťaťa. A najlepší debut? Kronika obliehania – každodenný život vo vojnovej zóne. Režisér palestínsko sýrskeho pôvodu prebral cenu s tradičnou kefíjou, producent s palestínskou vlajkou. Aj bez politických vyhlásení by bol slávnostný ceremoniál jasným politickým gestom. Gestom, ktoré premenilo bojovú arénu na tribúnu diskusie o tom, čo je a môže byť umenie. 

Žiadny z ocenených filmov neslúži politike. Vypovedá o politickej realite. Umenie je politické. Aj mlčanie môže byť politické. 

Nielen v Berlíne. 

Nielen v Cannes... 

ale aj medzi medveďmi u nás.

Katarína Mišíková