Umenie a „pravda“

Slovo "pes" nehryzie. Ani obrázok psa. A keďže naozaj nehryzie, odkiaľ sa berie tá zvláštna dôvera, tá emocionálna identifikácia so slovom či obrazom, s filmom? Prečo mu prisudzujeme "pravdivostné" hodnoty alebo ho označujeme za "klamstvo" či "predstieranie"? Prečo sa človek dokáže rozplakať nad výmyslom? Alebo sa ho báť?

V takejto súvislosti sa pochopiteľne nedá vyhnúť problematike fikcie a konceptu rozprávania, teda vytváraniu či vymýšľaniu imaginárnych naratívov. A uzurpujúcej snahe fikcie hovoriť v mene reality. Fikcia sa nespráva, ako keby bola realitou, ale správa sa priamo ako realita. Vytvára si svoj vlastný iluzívny svet a nemá úmysel "klamať". Fikcia je teda spôsob bytia niečoho, čo nie je skutočné. Ale predstieranie je predsa niečo neautentické, je to falzifikát. Simulácia. Tak čo s tým?

Filmová teória ponúka mimochodom niekoľko riešení tohto problému. Problému takzvanej umeleckej pravdy. Nie až tak dávno sa o to pokúsil Francois Jost, celkom slušne to kedysi rozpracoval André Bazin alebo J.M.Lotman, zaoberá sa tým trochu aj kognitívna a aj psychoanalytická teória filmu. Filmový znak obklopuje často široké sémantické pole, rôzne interpretovateľné, interpretovateľné inak v rôznych kultúrach a dobách, inak u divákov s inou skúsenosťou. Pri každom ďalšom premietnutí tak môže byť ten istý film stále novým a novým. Ako film vytvára umelecké významy znakov a ako a prečo nás tieto významy dokážu upútať, to sú napríklad podľa Dudley Andrewa základné otázky filmovej vedy.

Ale to teraz nie je dôležité. Ide mi o to, že aj dnes tisíce divákov sedia v rôznych kinách, pozerajú na plátno a potom sa o tom medzi sebou rozprávajú. Pretože videli niečo, čo by svojimi očami nikdy vidieť nedokázali. Zažili emócie, ktoré by inak nezažili. Vytvárajú rôzne nové mentálne konštrukcie, uvedomujú si odrazu širšie vedomie súvislostí, prispievajú k intelektuálnemu súboru predstáv o našej existencii. A to je fajn. Svet sa tak stáva lepším. Pretože tí diváci sa stali múdrejšími a vzdelanejšími.

Samozrejme, že film "klame". Hraný a aj dokumentárny. Ale keď klame dobre, je v ňom oveľa väčšia pravda ako v rečiach nejakých ideológov či politikov.

Martin Ciel