Za Rudolfom Urcom

"Už končím," prehlásil vo svojej podlhovastej pracovni lemovanej veľkou knižnicou. Na úzkej strane miestnosti okno smerom do horúceho leta, pod ním počítač – tiež s oknami do sveta – a vedľa kazety a DVDčka s ďalšími "oknami". Sedela som tam a najskôr som sa snažila tváriť, že vtipkuje. Ale on bol vážny. Ako sa v takých situáciách reaguje? Chcela som, aby ešte nekončil, tak som pokračovala v pracovnom nasadení. Chcela som ho vtiahnuť. On sa však nenechal strhnúť. Akoby stál povedľa a ten prúd už len pozoroval. Zmierený.

Ako každý príbeh, aj ten jeho mal začiatok, mohutné jadro a spomínaný koniec. Dajú sa teraz vypočítavať jeho pracovné úspechy, filmy, čo kedy kde ako... vložiť historika do histórie. To už ale urobili mnohí na mnohých miestach, aj my v knihe Rudolf Urc – tvorca a interpret histórie. Hoci pasívne, Rudkov život pokračuje ako jedinečný odtlačok v nás - v rôznych materiáloch. V tých mäkších a poddajnejších hlboký, v tých sypkejších prchavý, v tých tvrdých plytký či povrchný, v tých tekutých neohraničený... Toto je ten môj:

Na prvom mieste je úcta k človeku. Rudko bol veľký gavalier, stará škola. Nepotreboval si budovať autoritu dominanciou, ako pedagóg mal nás študentov vo veľkej úcte. Vždy bol veľmi slušný, trpezlivý. Aj naše myšlienky vnímal ako rovnocenné. A to až tak, že ich vložil hneď vedľa svojich do krásnej výpravnej knihy o Viktorovi Kubalovi. Rovnakú úctu mal aj k svojim kolegom. Veľa sme sa rozprávali o slovenských animátoroch, režiséroch... niekedy som bola kritická k ich tvorbe, ale Rudko sa ich vždy zastal. Neoponoval mi, len ponúkol ich komplexnejší obraz, ktorý vyvieral presne z tej úcty.

Viackrát, keď som sa na nejaký čas od animácie odklonila, starostil sa, či sa k nej vrátim. Aj písanie o animácii vnímal ako prejav úcty k tvorbe ľudí, ktorí jej venujú obrovské množstvo svojho času. Písanie zrejme vnímal ako udržiavanie filmov pri živote. Práve tento jeho záujem o moju prácu, jeho vnímanie písania o filmoch ako lekárske poslanie, ma do veľkej miery pri animácii drží.

Naposledy som s ním riešila postavenie slovenskej animácie v kontexte českej. Slováci tu ťahali za kratší koniec, pražské vedenie slovenskú animáciu nechcelo podporovať. Rudko mi v jeho poslednom mejli nezabudol pripomenúť, že navzdory manažérskym rozhodnutiam stáli vedľa seba českí a slovenskí animátori ako ľudia, ktorí sa mali radi a udržiavali dobré vzťahy.

Keď niekto zomrie, čítam osobné spomienky tých, čo tu zostali. Tieto odtlačky, alebo možno skôr rámy rámujúce určitú časť sveta a skúsenosti, totiž nie sú len o jednom (videnom) alebo o druhom (vidiacom), ale o ich jedinečnom spojení, ktoré má v ľudskom živote najväčšiu hodnotu. Rudko vo svojom dlhom a plnom živote postretal veľmi veľa ľudí. A ak aj vás, prosím, hýčkajte si jeho odtlačok.

Eva Šošková

"Zvláštny, zaujímavý života beh. Nie že by mi to vadilo, ale nemalo by to dlho trvať. Lebo človek je vraj tvor spoločenský...," napísal Rudo v jednom z mejlov, ktoré sme si vymenili počas prvého kovidového lockdownu. Ten prerušil niekoľkoročnú sériu nášho pravidelného aj nepravidelného stretávania v priestoroch Kina Lumière. Ruda som pozývala na filmotékové Kraťasy z archívu a Výročia osobností, on ma pozýval na pásma týždenníkov Očami filmových spravodajcov. Potom sme zvyčajne zašli na pohár červeného vína – takmer vždy v sprievode jeho starých priateľov, bývalých kolegov a kolegýň z animovaného, dokumentárneho alebo spravodajského filmu. Lebo Rudo bol tvor spoločenský, srdečný, prajný. A nesmierne empatický, keď som ho trápila otázkami typu "ako to vtedy bolo". Lebo pýtať sa treba, kým je koho.

Rudo bol jedným z prvých respondentov v našom školskom projekte Oral history, ktorý sme odštartovali v školskom roku 2007/2008. A bol jedným z mála, ktorý nám v neľahkých začiatkoch fandili, lebo z vlastnej skúsenosti vedel, aké náročné aj dôležité je zaznamenať svedectvá o dobe, konfrontovať oficiálne verzie s privátnymi osudmi. "Vieme, samozrejme, že nie všetko, čo nám respondenti prezradia, je automaticky pravdivé. Aj tu musí byť historik ostražitý, lebo, povedané s Freudom: ´Stopercentná pravda neexistuje ako neexistuje stopercentný alkohol.´ Ale komparácia poznatkov by mala obmedziť vznik legiend či mýtov. Ak sa historik naučí získaný materiál rozumne využiť, m o ž n o sa vyhne povrchným súdom."

Stretnutia s Rudom a jeho súputníkmi výrazne ovplyvnili môj vzťah k filmovému archívu, hlavne k povstaleckej tematike, ktorá bola Rudovou srdcovkou. Rudo si vážil filmovú kritiku, veď sám bol píšucim autorom, nielen filmovým praktikom, režisérom, dramaturgom. Stále mal niečo rozpísané, veď toľko toho ešte bolo treba... Rudko, ďakujeme ti.

Eva Filová