Pavel Branko

Ukážka z rozhovoru:  

(27. 4. 1921, Terst, Taliansko – 17. 8. 2020, Bratislava) Slovenský filmový kritik a teoretik, prekladateľ. Vyštudoval reálne gymnázium v Bratislave. Navštevoval Slovenskú vysokú školu technickú, ale štúdium z politických príčin nedokončil. V rokoch 1942-1945 bol politických väzňom v Nitre, Leopoldove a koncentračnom tábore Mauthausen. Po vojne sa živil ako prekladateľ (ruština, angličtina) v slobodnom povolaní. Ako filmový publicista prispieval do mnohých periodík (Pravda, Práca, Náš, film, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Sme a i.). V rokoch 1956-1969 pôsobil ako redaktor časopisu Film a divadlo. Publikoval aj v zahraničných periodikách (Francúzsko, Juhoslávia, Nemecko, Poľsko a i.). Počas normalizácie bol na čiernej listine a nemohol publikovať. Po roku 1990 sa jeho meno opäť objavuje v odborných a spoločensko[1]politických novinách a časopisoch: Film a doma, Filmová revue, Kino-Ikon, Kultúrny život, Sme, Pravda, Nové slovo, Mosty. V roku 1997 získal Čestný doktorát na VŠMU v Bratislave, kde koncom 60. rokov pôsobil ako pedagóg. Je autorom viacerých kníh: Mikrodramaturgia dokumentarizmu. Od začiatkov po prah zrelosti; Karol Skřipský; Straty a nálezy 1-3 (výbery z filmovo-kritickej a publicistickej praxe) či pamäti Proti prúdu. V roku 2007 mu bola udelená Cena Slnko v sieti za celoživotné dielo.