Hommage à David Lynch

Správa o úmrtí režiséra, na ktorého filmoch sme fičali 90. a nulté roky, nás, podľa reakcií na sociálnych sieťach, mnohé a mnohých zaskočila. Z legendárnych bratislavských vysokoškolských filmových klubov Nostalgia a FK 901, v ktorých sme, ako dávno je to!, objavovali temné lynchovské svety, sme vychádzali do nočného mesta žijúceho tiež paralelným životom miestneho podsvetia, s mafiánskymi prestrelkami a vybuchujúcimi autami. Temnota priťahovala, pred zlom nebolo úniku, no prevládala túžba po kráse a gýčovejších zajtrajškoch.
Lynch prepájal priam nespojiteľné svety. Divokosť v srdci je modernou rozprávkou, v ktorej Sailor a Lula prekonávajú nástrahy na ceste za šťastím. Je to gýč aj softporno, romantika aj napätie, so zlou aj dobrou čarodejnicou. Twin Peaks začína ako sitcom na policajnej stanici kdesi v zapadákove a končí tým najhorším peklom, ak vôbec peklo môže byť horšie a lepšie. Smiech brutálne zavraždenej Laury Palmer z anjela, ktorý zmizol z obrázku na stene jej izby a teraz sa vznáša v onej tajomnej miestnosti, je desivý aj podvratný. Lynch ničí mýtus amerického sna, pozlátka, za ktorým sa ukrýva násilie a hniloba. Záľubu v morbídnosti, absurdite, tajomných nedopovedaných motívoch nájdeme už v jeho raných krátkych filmoch Abeceda, Babička či v debute Mazacia hlava.
Surrealizmus, ireálno, psychoanalýza, postmoderna, road movies... v súvislosti s Lynchom sa stali vďačnými témami pre filmologický výskum, recenzie, ročníkové aj záverečné práce. Nastal čas sa zamyslieť, ako a prečo nás David Lynch zasiahol, ovplyvnil naše myslenie, aké spomienky, postrehy či emócie v nás jeho príbehy a postavy zanechali. Výsledkom našej katedrovej ankety je trojgeneračný pohľad – pedagogický, absolventský a študentský. Ktovie, možno sa tam aj vy nájdete...
Eva Filová
To, čo ma na Lynchovi fascinuje najviac, je jeho schopnosť vytvárať atmosféru, ktorá sa dá len veľmi ťažko uchopiť slovami. Namiesto toho, aby nás viedol logikou, necháva nás blúdiť. Snívame jeho sny, takže nakoniec nevieme, komu patria. Lynchove filmy pre mňa nie sú o odpovediach, ale o otázkach – o tom, čo v nás rezonuje, čoho sa bojíme, po čom túžime. Človek v chaotickom svete už od praveku hľadá štruktúry a organizovaný poriadok, či už na báze dennej rutiny a ročných cyklov, jazyka, rituálov a mýtov, až po racionalistické poňatie vedy v západnom civilizačnom okruhu. Lynchove filmy sú veľmi odvážne, pretože divákov vystavujú nekonformným emóciám plynúcim zo sklamávania ich očakávaní. V jeho filmových svetoch nič nie je také, ako sa zdá. Spôsob, akým sklamáva naše očakávania najmä vo vzťahu k filmovému rozprávaniu, je jeho nesmrteľnou autorskou značkou.
Eva Šošková
David Lynch, surrealista, mimoriadne inšpirujúci kinematografiu konca dvadsiateho storočia. Enfant terrible filmovej réžie, muž, ktorý konzekventne priniesol do americkej filmovej krajiny postmodernu, ironizáciu, parodizáciu a nejasnosť interpretácie, úplnú relativizáciu hodnôt a výpovedí filmového diela. Muž, ktorý zmenil Hollywood. Jeho najlepšie filmy, Eraserhead a Inland Empire, oba akési postapokalyptické scifi, ale aj Mulholland Drive, sú plné psychoanalytických symbolov a vzpierajú sa interpretáciám, zastierajú svoj význam tým, že nejde o prvoplánový realizmus a analógiu so skutočnosťou, ale možno o naozajstný obraz sveta – ako povedzme kubistické obrazy môžu povedať o svete viac než obrazy realistické.
Martin Ciel
Moje prvé stretnutie s Davidom Lynchom, možno pred 25 rokmi (what!??). Ako už spomenulo viac ľudí z mojej FB bubliny, ktorí tam vtedy boli tiež, bolo to v prešovskom kine Klub, ktorý viedol Igor Slivenský.
Mazacia hlava bol nezabudnuteľný, neopakovateľný a prvý surrealistický filmový zážitok v kine. A ovplyvnil mnohých z nás.
Potom sa už žiadnemu ďalšiemu filmu nedalo odolať, niekoľkokrát som videla a analyzovala Mullholland Drive, na gymku som si za jeden víkend z VHS požičaných od Veroniky Husovskej, ktorá ich mala tiež požičané, prvýkrát "binge-watchla" nejaký seriál a šibalo mi z toho tak, že som sa večer vonku bála aj lístka vo vetre. Bol to Twin Peaks.
Som rada, že som to všetko mohla zažiť a vidieť, bola to inšpirácia pre moje ďalšie smerovanie a som rada, že tie filmy tu s nami ostávajú.
"The cinema is really built for the big screen and big sound, so that a person can go into another world and have an experience."
absolventka Nina Šilanová
Lynchovská poetika je majstrovská. Na prvý pohľad bežná (filmová) realita, v ktorej pod povrchom bublá neobyčajný chaos. Každý detail má v jeho svete váhu – praskot elektriny, svetlá neónových lámp či dokonalo upravené trávniky amerických mestečiek. Vtiahne diváka do prúdu tých najzvláštnejších emócií postáv, balansuje na hranici známeho a doposiaľ nepoznaného. Jeho filmy, tisíc a jedna interpretácií, nečakajú na správny kľúč, ponúkajú podivné krásy a desy našej existencie, vedúc zamatovou cestou do podvedomia.
študentka Vanessa Suchá
Asi jedno z prvých stretnutí s pánom Lynchom som mala počas karantény, kedy som skúšala pozerať Blue Velvet,a šlo to akosi ťažko. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu som sa v jeho filme strácala, akoby som nedokázala porozumieť tomu, čo vidím... Presne jeden z tých filmov, pri ktorom si človek povie, čo to ku*va je? Popravde? V tom čase som Lynchovi nerozumela ani trochu. Tak som to vypla a skúsila dať to v čase neskôr. A nechcem tvrdiť, že som porozumela poriadne. Ale čím viac filmov som pozerala, tým viac som rozumela tomu, čo robí ten film FILMOM. A bolo to aj s inými jeho filmami. Je v poriadku, keď človek nedokáže pobrať na prvý raz myšlienku, snažiť sa uchopiť to niečo... Čo je lynchovské alebo čistá lynchovina. A s odchodom Davida Lyncha ostáva na svete podivné prázdno. Odišiel skutočne veľký filmár a umelec. Ten, ktorý sníval s otvorenými očami a ukázal svetu, ako vyzerajú sny. Také, ktorým nemusíme na prvý raz prikladať význam, ale podobne ako sny, tak aj Lynchove filmy sa vynárajú z podvedomia a majú tú moc formovať ľudské myšlienky a názory...
študentka Jasna Péterová
Lynchove filmy sú plameňom, ktorý presvetľuje tmu, ale môže aj stravovať a ničiť. Zcudzovaním známeho, zneisťovaním jasného a spochybňovaním poznaného prepájajú intelekt s intuíciou. Ukazujú, že vykročiť zo skutočnosti do fantázie je desivým i oslobodzujúcim krokom k sebapoznaniu a poznaniu nových vrstiev reality.
Celý text nájdete tu: https://www.plan.art/plan/
Katarína Mišíková
- Lynchova tvorba na mňa pôsobí ako sen, ktorý sa mi už sníval, ale po zobudení zmizol. Hlboko živý, ale prchavý, a tým pádom vzácny ako ten jedinečný pocit, ktorý zažívam pri pozeraní jeho filmov.
- Blue Velvet je vraj ten film, ktorý by ste nemali pozerať so svojimi rodičmi. To som ale zistila až keď som ho s nimi dopozerala...
študentka Paulína Fabušová
Tri miniatúrne závraty k Lynchovi
1. Závrat z Eraserhead je nezabudnuteľný. Pnutie a krutosť medzi zvádzajúcim (filmom) a zvádzaným (mnou), slnečný deň, tá mĺkva pustošivá ortuť. Rozvetvená. V línii a. sa autoventilácia slastného pohybu uvoľnila v protiklade k akýmkoľvek logickým výpočtom. V súbežnom b. desivá erotogénna zóna razom nabrala zvrchovanú intenzitu: odoprela mi takmer akúkoľvek slasť.
2. Floating into the Night, Lynch – Badalamenti – Cruise. Sen éterický a liečivý. Miesta, kde sa tančievalo, teraz na ne padá sinavý sneh. Ponorili sa do čierneho pudingu. Ale hollywoodsky amalgám je večný! Milý vietor, kde sa utiahlo sedem malých šarlátových vtáčikov i ten žiarivý slávik – opora pre chrbtové kosti?
3. Lynchova tvár pôsobí ako okamžitá, trochu piskľavá odpoveď vetra: "they're close". Myslím na striebro na portrétoch Josha Tellesa. Na miesto, z ktorého sa Lynch pozeral na oblaky, aby mohol podať Weather Report. Dnes je nedeľa, 19. január 2025. Padá jemný dážď, zamoruje vzduch, zneskutočňuje ho. Pomaly mení deň na vlažný tŕň.
absolvent Jakub Lenčéš
Film Davida Lyncha Lost Highway môžeme vzhľadom na využívanie viacerých charakteristických prvkov filmu noir označiť za neo-noir. Hlavný hrdina, okúzlený plavovlasou femme fatale, je prinútený spáchať zločin (napr. Poistka smrti). Má kriminálnu minulosť, príbeh sa odohráva v podsvetí. Jedným z motívov filmu je amorálnosť chovania postáv. Výbuch chaty pripomenie film Bozkaj ma k smrti, početné subjektívne zábery zase príznačný vizuálny postup Alfreda Hitchcocka. Lynch v rozhovoroch priznáva, že jeho najobľúbenejším filmom je Čarodejník z krajiny Oz a osobne po detailnejšom preskúmaní považujem práve tento film za hlavný inšpiračný zdroj pri písaní scenára Lost Highway. Hlavným motívom Čarodejníka z krajiny Oz je putovanie, cesta. Cesta z Kansasu do imaginárnej krajiny Oz a zase späť. V Lost Highway sa podobne dostávame z reality väznice do imaginárnej krajiny Freda Madisona, aby sme sa na konci vrátili späť do reality, do väzenskej cely. Oba imaginárne svety sú mentálne subjektívne. Motív cesty sa opakuje počas celého Lynchovho filmu ako diaľnica snímaná z rýchlo idúceho auta v titulkovej sekvencii, počas prenasledovania s pánom Eddym v aute (pre dej nepodstatná pasáž), alebo pri záverečnom neúspešnom pokuse o útek pred políciou. Dorotka z Čarodejníka z krajiny Oz si dosadzuje do svojho imaginárneho sveta ľudí z Kansasu, ktorých v rôznych úlohách stvárňujú rovnakí herci (strašiak, plecháč, lev, čarodejnica a čarodejník majú svoje predobrazy v realite). Podobne ako Fred zamieňa manželku René za Alice, Dicka Laurenta za pána Eddyho alebo samého seba za Peta. Toho však hrá iný herec. Niektoré postavy, ako Andy alebo tajomný muž, majú v oboch prípadoch rovnakú identitu, rovnako je to v prípade psa Tota v Čarodejníkovi z krajiny Oz. Motív psa (domnievam sa, že odkaz na Tota) je prítomný aj v Lost Highway, avšak na rozdiel od rozprávky je v Lynchovom filme pre príbeh nepodstatný. Postavy v Lost Highway trpia často bolesťami hlavy, Andy dokonca umiera po náraze hlavou na hranu stola. Dorotka usína po náraze do hlavy. Ešte zaujímavejšie sú však kontrasty vo vyznení oboch filmov. Kauzálny hollywoodsky príbeh s morálnym posolstvom a takmer všetkými dejovými linkami uzavretými v Čarodejníkovi z krajiny Oz nahrádza v Lost Highway neuzavretosť, neriešitelnosť viacerých motívov a nelineárnosť príčin a následkov. Dorotka sa túži vrátiť domov do Kansasu, čo sa jej napokon podarí. Fred pred realitou uniká a snaží sa vytvoriť si vlastný domov v imaginárnom svete aj s rodičmi a milujúcou priateľkou (podľa vzoru útulných amerických predmestí z 50. rokov), avšak tento svet sa mu rúca rovnako ako ten reálny. Krajina Oz je v ostrom kontraste s Kansasom 30. rokov. Fredov sen je na nerozoznanie od prvej časti filmu a život s manželkou René vo vile je sám osebe prezentovaný ako zlý sen. Signifikantým momentom pre diametrálne rozdielne prístupy k podobnej látke je na jednej strane čarodejníkova otázka smerom k Dorotke a jej sprievodu "Who are you? / Kto si?" a na strane druhej otázka Tajomného muža pre Peta/Freda "Who the fuck are you? / Kto, kurva, si?" Hrdinka štúdiového filmu 30. rokov odpoveď pozná, hrdina relatívne nezávislého filmu 90. rokov nie. Pre Lyncha príbeh ako tradičná forma komunikácie a posolstva stráca význam.
Erik Binder