Pár poznámok o strachu

Pozerám sa do tvárí vládnych politikov. Ústa trúsia jedovaté reči, chrlia síru a oheň. V očiach majú démonov od výmyslu sveta. Tým tváram ide o jediné – aby im nikto neprekážal v dosahovaní ich totalitných cieľov. Nie sú nijako prenikavo schopní, a tak siahajú po najbližšej zbrani. Strachu. Tú zbraň poznajú, veď ich samotných zhrýza strach až na kosť. A my všetci ostatní, každý z nás osve aj všetci spolu, sme tými, ktorí im môžu, majú, ba dokonca musia stáť v ceste. Lebo inak prídeme o slobodu a demokraciu.
Kiež by toto všetko bol len nepodarený thriller! Ale nie je. Sme v tom až po uši.
Zvykne sa vravieť: Kto, ak nie my, kedy, ak nie teraz hneď.
Premiér NAŠEJ krajiny a jeho nohsledi sejú strach. Od nás závisí, čo budú žať. A čo my – pardon, nasleduje expresívne slovo – budeme vzápätí žrať. Verchuška si v nenávistnom, sebastrednom a lživom tanci chytila chvost – vŕši dôvody na prejavy občianskej neposlušnosti, a pritom sa vyhráža, že proti neposlušným občiankam a občanom represívne zasiahne. Skrátka, nechce, aby sme šli na námestia. Ani zajtra, ani hocikedy inokedy. Máme sedieť za pecou.
Zvykne sa vravieť: Politika na akademickú pôdu nepatrí.
Tá stranícka nie, ale zásadný boj za slobodu tam určite patrí.
V novembri 1989, ešte pred prvými veľkými zhromaždeniami proti komunistickej moci, som si pred stretnutím angažovaných ľudí v Umeleckej besede dala dole kruhové náušnice, ktoré som vtedy nosila. Pomyslela som si, že keď nás budú silové štátne zložky biť obuškami, nech mi aspoň ušká nepotrhajú. Odvtedy som bola na každom protestnom verejnom (aj neverejnom) zhromaždení, ktoré sa mi priplietlo do cesty. Zastavili ma len vážne osobné prekážky, napríklad nejaké tie šestonedelia či choroby. Dnes už náušnice nenosím, ale keby áno, nedala by som si ich dole.
Psychológ Milan Nakonečný v knihe Lidské emoce (Academia 2000) píše o strachu ako o reakcii na prítomné alebo budúce nebezpečenstvo, ako o pudovom prejave túžby po uchovaní života a bezpečia. Strach je podľa neho veľmi nákazlivý – na základe drobnej poplašnej správy od jedinej osoby dokáže dať do pohybu celé obrovské davy. Ale môže byť naopak aj príčinou hľadania nových stratégií pri nachádzaní záchrany. Strach dokáže ľudí zjednotiť v boji proti nepriateľovi.
Strach je superzbraňou pri manipulovaní.
Čím menej strachu, tým väčšia šanca nedať sa zmanipulovať. Tým väčšia šanca ostávať slobodný. Múdrosť a poznanie sú účinnou profylaxiou proti strachu, a tým aj proti vplyvu manipulátorov. Múdri a rozhľadení ľudia vedia, čoho sa netreba báť. Múdrosť a poznanie však na druhej strane otvárajú výhľad na horizont posiaty nebezpečenstvami, ktoré nemúdri nevidia.
Nechceme sa báť, ale musíme sa báť. Čím kvalifikovanejšie sa dokážeme báť, tým lepšie pre všetkých (aj tých z nás, čo sa boja nekvalifikovane, prípadne sa báť prostoducho odmietajú).
Majme strach zo straty slobody a demokracie, nie zo straty plnej misy poživne a teplého miesta za pecou.
Máme každý zvlášť a všetci spolu zodpovednosť za NAŠU krajinu. Nie je vhodná chvíľa na zápecníctvo. Odložme lenivosť, nezodpovednosť a strach z toho, žeby nám niekto natrhol ušká.
Stretnime sa zajtra a aj vždy inokedy, keď bude možnosť bojovať za ozajstnú slobodu!
Zuzana Mojžišová