Oslava queer lásky v slovenskej kinematografii /Sonja Boškovičová
Reakcia "A kdeže my také oslavujeme?" je
prirodzená a vôbec nie neoprávnená. Predsa len, keď sa povie queer film a
Slovensko, siahodlhé zoznamy by vám nikto nedokázal poskytnúť. Zatiaľčo v
zahraničí si filmové tvorkyne a tvorcovia čoraz častejšie trúfajú ponúkať
divákom diela s queer tematikou ako hlavný smer svoje tvorby, v našich
končinách ešte stále tvoríme pod heslom pomaly ďalej zájdeš. Len za roky 2014 –
2019 sa na základe štatistík najlepšie zarábajúcich filmov Spojených štátov
objavilo o 190 % viac queer postáv než v minulých obdobiach. A tak sa teda
pýtam: Prečo to tak je? Prečo, ak vie slovenský film oslavovať širokú škálu
skutočnosti či osobností, nedokáže taktiež oslavovať niečo natoľko prirodzené,
ako je láska, nech sú na jej koncoch hocaké pohlavia?
Až film Vladimíra Adáska Hana a jej bratia, ktorý vyšiel v roku 2000, získal prvenstvo medzi slovenskými filmami s vyslovene queer tematikou – pre slovenskú kinematografiu do dnešného dňa neatraktívnou. Jeho hlavnou postavou je mladý muž Martin. Za dverami izby sa mu neustále hádajú rodičia, chodiť do školy ho nebaví a celé dni trávi so svojou svojskou sesternicou. Spoločnosť mu taktiež robí nikdy neodchádzajúci pocit, že sa vymyká tomu, čo spoločnosť považuje za normálne. Až jeho nová priateľka Theodora a skupina kabaretných tanečníkov mu pomáhajú nájsť vlastnú identitu. A tajomný muž, ktorý viac než čokoľvek zbožňuje spievať pesničky Hany Hegerovej. Zložitosť nachádzania samého seba v prostredí, kde nikto skutočne nevie, kým je, sa dá aplikovať do života queer ľudí i v časoch dnešných. Podarilo sa vytvoriť film, o ktorom vám nikto presne nepovie, či je o tom, o čom si myslíte, že je. A predsa, ak budete čítať pomedzi riadky, načúvať Martinovi, ktorý, ako sám vraví, je iný ako ostatní ľudia, ktorých pozná, spievať si počas tmavých kabaretných scén, nechať sa očariť queer atmosférou zo slovenského prostredia nebude až taký problém.
Snímka Hana a jej bratia pomerne dlho ostala jediným "teplým" filmom na našom území. V roku 2012 rozšíril portfólio takejto slovenskej
kinematografie film Róberta Šveda Anjeli. Film sleduje úspešného divadelníka Michala, ktorý sa dozvedá, že trpí nevyliečiteľnou chorobou. Po tejto správe odchádza na opustenú chatu, aby napísal pamäti, niečo, podľa čoho si ho ľudia budú pamätať. Pokojný sled udalostí naruší až príchod neznámeho mladíka, ktorý by možno dokázal v Michalovi prebudiť posledný kúsok života, ktorý v ňom ostáva. S témou homosexuality film pracuje ako s bežnou súčasťou života, nie ako s niečím, čo by malo byť hlavnou zložkou konverzácie o filme. Anjelov bolo možné nedávno vidieť pri príležitosti desiatich narodenín tohto filmu na Filmovom festivale inakosti aj spolu s diskusiou s režisérom.
Ale aby sme slovenskej spoločnosti uznali, že predsa len niečo pekné pre domácu queer komunitu robí, každoročne majú filmové nadšenkyne a nadšenci možnosť navštíviť už vyššie spomenutý Filmový festival inakosti. Práve táto oslava existencie a lásky v dúhových farbách na plátne sa koná v Bratislave už od roku 2007, jej organizátorkou je Iniciatíva Inakosť a jeho aktuálnou riaditeľkou vedúca Kina Lumière Zita Hosszúová. 16. ročník, konajúci sa koncom novembra 2022, sa stal súčasťou festivalu Slovenská Tepláreň, ktorý vznikol na počesť obetiam tragédie na Zámockej ulici, Matúšovi Horváthovi a Jurajovi Vankuličovi. Na festivale sa tento rok premietlo 27 celovečerných filmov a 24 krátkometrážnych filmov, dva seriály a nechýbal ani pestrý sprievodný program s návštevnosťou viac než 2600 diváčok a divákov. Na festivale som počas jedného zo siedmich dní mala tú česť robiť dobrovoľníčku i ja. Spoznala som množstvo inšpiratívnych ľudí, nielen tých z queer komunity, ktorí/é sa snažia robiť zo Slovenska o niečo prívetivejšiu krajinu pre všetkých jej obyvateľov, no najmä pre tých, ktorých hlas je najčastejšie umlčiavaný. Atmosféra, ktorá sa niesla i priestormi našej filmovej fakulty, bola plná pochopenia, lásky a rešpektu. Tu a tam sa však vyskytla i emócia hnevu, keďže na to, aby sa o tejto téme začalo rozprávať viac a s omnoho väčšou váhou, museli vyhasnúť dva nevinné životy.
A tak sa teda vraciam k tej istej otázke: Prečo je profesionálna slovenská filmová tvorba tak odcudzená voči téme osudov queer komunity? Aspoň študentské queer filmy (od queer autorstva) sa týmto témam omnoho otvorenejšie venujú – napríklad filmy z Filmovej a televíznej fakulty VŠMU ako Denník princeznej Barbary Vojtaššákovej, Kid Gregora Valentoviča či Hľadanie spoločnej kompozície od Petra Podolského. Ale aby sme slovenskej produkcii zbytočne nekrivdili, možno stačí zrkadlo otočiť na slovenské diváčky a divákov. Prečo nie sú pripravení vidieť na plátnach, obrazovkách či monitoroch desiatky možných foriem a prejavov lásky? Láska predsa nie je len jedna, či už v realite, alebo na plátne. Môže byť biela, čierna, žltá, môže mať i všetky farby dúhy a stále bude rovnako krásna. Takže to možno všetko začína v diváckych očiach. Ak si dovolíme prijať fakt, že život nie je iba čiernobiely, možno si to dovolia prijať aj kamery našich tvorcov. Len nás potom, prosím, na konci nezabíjajte, netrápte, nerobte z nás vrahov či tých večne smutných kamarátov, ktorých šťastie nikdy nestretlo.
Autorka je študentkou 1. ročníka
FOTO: Snímka z filmu Hana a jej bratia (2000). Zdroj: https://www.kino-lumiere.sk/klient-863/kino-241/ stranka-8409/film-203991